Výsluch dieťaťa na súde
V súdnych konaniach vo veciach starostlivosti o maloleté deti, ktoré okrem iného zahŕňajú konania o starostlivosti, výživnom a styku s dieťaťom, je popri matke a otcovi účastníkom aj samotné dieťa. Z toho vyplýva aj množstvo procesných práv, na ktoré má dieťa nárok. Vo všeobecnosti platí, že súdy nesmú s dieťaťom bez ohľadu na jeho vek alebo zdravotný stav zaobchádzať len ako s predmetom konania. Bez ohľadu na vek dieťaťa a možnosť, že sa rodičia dohodnú na starostlivosti oň, súd vždy ustanoví dieťaťu zástupcu, kolízneho opatrovníka, ktorým je zvyčajne orgán sociálnoprávnej ochrany detí (skrátene OSPOD). Nemôže to však byť OSPOD, ktorý podal návrh na súd (to platí v prípadoch, keď návrh nepodal ani jeden z rodičov dieťaťa). O ustanovení kolízneho opatrovníka musí súd vždy informovať účastníkov konania prostredníctvom uznesenia. Kolízny opatrovník chráni záujmy maloletého dieťaťa v konaní a poskytuje mu potrebné informácie, ak to vek a rozumová vyspelosť dieťaťa dovoľuje. Patria sem najmä informácie o tom, o čom sa na súde rozhoduje, o účele konania a o jeho možných výsledkoch.
Základným predpokladom účasti maloletého na konaní je jeho schopnosť vyjadriť svoj názor na vec. Základným právom dieťaťa v konaní pred súdom pre mladistvých je byť vypočuté. Toto právo je zakotvené v článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa, ku ktorému pristúpilo už 196 štátov, Českú republiku nevynímajúc. Ide o základné právo dieťaťa, ktoré nemožno svojvoľne obmedzovať. Uplatňovanie tohto práva však závisí od rozumovej vyspelosti dieťaťa, pretože od batoľaťa nemožno napríklad vyžadovať, aby formulovalo svoje myšlienky a názory. S vekom dieťaťa a jeho rozumovou vyspelosťou súvisí aj rozsah informovania súdu, kolízneho opatrovníka a rodičov o konaní.
Zákon vo všeobecnosti stanovuje domnienku, že dieťa staršie ako 12 rokov je schopné prijímať informácie, vytvárať si vlastný názor a oznamovať ho. Nejde však o striktnú hranicu, keďže samotný ústavný súd rozhodol, že aj sedemročné dieťa je schopné vyjadriť svoj názor. Môže to byť napríklad názor na to, či sa mu páči v škole alebo akých tam má kamarátov. Je na súde, aby individuálne posúdil, či je dieťa schopné vyjadriť svoj názor. V tomto ohľade to závisí aj od povahy dieťaťa, keďže niektoré deti sú prirodzene komunikatívne a iné sú skôr mlčanlivé. Vypovedať pred súdom je však právom dieťaťa, a nie jeho povinnosťou.
Vyšetrenie dieťaťa môže navrhnúť jedna zo strán, t. j. zvyčajne jeden z rodičov, ale môže ho nariadiť aj súd, keďže konanie o starostlivosti o maloleté deti je nesporové konanie, v ktorom môže súd vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli strany.
Rozhovor s dieťaťom sa môže uskutočniť niekoľkými spôsobmi. Jedným zo spôsobov, ako zistiť názor dieťaťa, je pohovor s dieťaťom na OSPOD. Hoci vo všeobecnosti by súdy mali uprednostniť vypočutie dieťaťa priamo na súde, v praxi súdy často nariadia vypočutie dieťaťa na OSPOD. Výsluch dieťaťa na súde sa označuje ako výsluch maloletého, ale je veľmi odlišný od výsluchu iných účastníkov konania. Bežnou praxou je, že na výsluchu je prítomný len sudca a kolízny opatrovník, pričom rodičia a ich zákonní zástupcovia čakajú mimo súdnej siene. Je to predovšetkým preto, aby sa zabezpečilo, že dieťa nebude ovplyvňované, a tiež aby výsluch nebol pre dieťa psychicky zaťažujúci. Stáva sa aj to, že sudca si pri výsluchu dieťaťa vyzlečie talár, aby na dieťa pôsobil priateľskejším dojmom, alebo si dieťa vezme do svojej kancelárie, aby vytvoril čo najpriateľskejšie prostredie. Celý výsluch nie je konfrontačný, ale skôr neformálny, pričom sa sudca snaží zistiť, čo dieťa skutočne chce. Názor dieťaťa možno získať aj prostredníctvom znalca, zvyčajne z odboru psychológie, ak bol v konaní ustanovený.
Názor dieťaťa je dôležitým faktorom, ale nie jediným. Pri rozhodovaní o živote dieťaťa nie je možné bezvýhradne zohľadniť jeho názor bez ohľadu na ostatné skutočnosti. Stanovený postoj dieťaťa k danej veci je skôr vodítkom na prijatie rozhodnutia v najlepšom záujme dieťaťa. Zo zákona vyplýva, že súd zohľadňuje názor dieťaťa s ohľadom na jeho vek a rozumovú vyspelosť. Súd musí vzhľadom na ostatné predložené dôkazy zvážiť, či je v najlepšom záujme dieťaťa vyhovieť jeho želaniu, a všetky svoje úvahy premietnuť do odôvodnenia konečného rozhodnutia.
Výsluch maloletého v konaní o väzbe
(profesionálna verzia)
Výsluch maloletého je jedným zo základných úkonov na naplnenie práva maloletého vyjadriť svoj názor na veci, ktoré sa ho týkajú. V článku 12 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa sa výslovne stanovuje, že v každom súdnom alebo správnom konaní týkajúcom sa maloletého by mal mať maloletý možnosť vyjadriť svoj názor na vec.
Ústavný súd v roku 2021 rozhodol, že výsluch maloletého v konaní, v ktorom je účastníkom, je úkonom sui generis.1 Podľa názoru ústavného súdu nejde o výsluch účastníka ako taký, ale o spôsob zisťovania názoru dieťaťa. Úkon zameraný na zistenie názoru dieťaťa treba považovať za súčasť účastníckych práv dieťaťa, nie za dôkaz. Výsluchom dieťaťa sa primárne nezisťujú skutočnosti, ale postoj dieťaťa k predmetnej veci. Podľa názoru ústavného súdu napríklad ani zápisnica o takomto výsluchu maloletého nie je povinná.
Prečo je zistenie názoru dieťaťa také dôležité a prečo nie je vždy možné rozhodnúť na základe iných dôkazov alebo vypočutia rodičov? Dieťa, hoci nie je plne spôsobilé konať, nesmie byť považované len za objekt, o ktorom majú rozhodovať iní. Dieťa nemožno postaviť ani do pozície pasívneho pozorovateľa udalostí. Najmä maloleté dieťa je dôležitým subjektom práva a účastníkom konania, ktoré sa ho týka.2 Medzinárodné zmluvy a vnútroštátne právo mu preto priznávajú viaceré práva účasti.
Napriek vyššie uvedenému nie je potrebné maloletého bezodkladne vypočuť v každom konaní, ktorého je účastníkom, s čím sa v praxi stretol takmer každý advokát alebo sudca. V prvom rade nesmie byť výsluch maloletého v rozpore s jeho najlepším záujmom. Táto podmienka vyplýva už z vyššie uvedeného Dohovoru o právach dieťaťa, keďže stanovuje, že najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí. Súd preto musí preskúmať, či nie je v rozpore s najlepším záujmom dieťaťa, aby zistil názor dieťaťa, a to aj položením otázok týkajúcich sa predmetného konania. Ak zistí takýto rozpor, je legitímne obmedziť právo maloletého na účasť s náležitým odôvodnením. Môže ísť napríklad o prípad, keď súd zistí, že vypočutie maloletého pred súdom by mohlo mať negatívny vplyv na jeho psychický vývoj.
Ďalším aspektom, ktorý musí súd preskúmať predtým, ako pristúpi k samotnému výsluchu maloletého, je schopnosť dieťaťa riadne prijať informácie a vytvoriť si vlastný názor, ktorý by potom bolo schopné oznámiť. Logicky je jasné, že najmladšie deti predškolského veku toho nebudú schopné. Kde je však hranica, kedy možno očakávať, že dieťa už bude schopné formulovať vlastné názory, nie je striktne dané. Zákon vo všeobecnosti stanovuje domnienku, že dieťa staršie ako 12 rokov je schopné prijímať informácie, vytvoriť si vlastný názor a tento názor oznámiť. Ide však o vyvrátiteľnú domnienku a aj mladšie dieťa je toho schopné, a naopak staršie dieťa nemusí byť, napríklad z dôvodu zdravotného postihnutia (ale o tom viac nižšie).
Ústavný súd sa už zaoberal prípadmi, v ktorých konštatoval, že aj šesťročné dieťa je schopné vyjadriť sa k veci, ktorá sa ho týka.3 Ak chce súd vypočuť dieťa, nie je absolútne nevyhnutné, aby maloleté dieťa rozumelo celej situácii, ktorá sa na súde rieši komplexne, stačí, ak jej rozumie natoľko, aby sa k nej mohlo vyjadriť. Deti so zdravotným postihnutím nemôžu byť vynechané. Aj tieto zraniteľné deti majú nárok na primerané práva účasti a od výsluchu maloletého nemožno bez ďalšieho upustiť na základe informácie, že je napríklad mentálne postihnutý. Súd musí dôkladne preskúmať možné riešenia výsluchu takejto maloletej osoby a informovať ju o konaní.4
Rozhodnutie o tom, či sa vykoná alebo nevykoná výsluch, je však plne v kompetencii súdu, keďže je to súd, kto rozhoduje o rozsahu dôkazov potrebných na zistenie skutkového stavu veci.5
Na tomto mieste je potrebné poznamenať, že právo dieťaťa vyjadriť svoj názor je len právom a nie povinnosťou. Dieťa musí mať nielen možnosť vyjadriť sa k situácii, ale aj nič nepovedať a mlčať. Súd musí dať dieťaťu aj možnosť odmietnuť vypovedať. To sa môže stať napríklad vtedy, ak dieťa nechce byť súčasťou konfliktu medzi rodičmi. Dieťa nemožno v žiadnom veku nútiť k výpovedi, ale malo by mať len možnosť vyjadriť sa k veci.6
Názor dieťaťa možno okrem výsluchu na súde zistiť prostredníctvom zástupcu, znaleckého posudku alebo príslušného orgánu sociálnoprávnej ochrany detí. Hoci zákon stanovuje, že názor dieťaťa možno týmto spôsobom zisťovať vo výnimočných prípadoch, v praxi je pohovor s OSPOD veľmi častým spôsobom, ako súd zisťuje postoj dieťaťa k prejednávanej veci. Z ustálenej judikatúry zároveň jasne vyplýva, že je len v najlepšom záujme dieťaťa zistiť jeho názor iným spôsobom ako priamo na súde a takýto postup musí byť vždy riadne odôvodnený.7
Ak súd dospeje k záveru, že je potrebné pribrať znalca na zodpovedanie odbornej otázky, môže si vyžiadať aj názor dieťaťa. Znalec sa zvyčajne priberá, ak existuje podozrenie, že niekto zo zúčastnených trpí duševnou alebo telesnou poruchou, alebo ak je situácia nejasná. Vo väčšine prípadov ide o situácie, keď sa rodičia nedokážu dohodnúť.8 V zásade bude znalcom odborník v oblasti psychológie. Takýto psychológ by mal zistiť skutočný názor dieťaťa, nie názor ovplyvnený alebo prevzatý od jedného z rodičov.
Uvedené spôsoby zisťovania názoru dieťaťa v danom konaní by sa mali používať najmä v prípade mladších detí, keďže dieťa staršie ako 12 rokov by už malo byť zvyčajne vypočuté priamo na súde. Ak má dieťa aspoň 15 rokov, súd je dokonca povinný doručiť dieťaťu písomnosť osobne, a nie prostredníctvom zástupcu, čím sa rozširujú práva dieťaťa na účasť. Osobný výsluch na súde je vhodnejší aj preto, že dieťa vypočúva osoba, ktorá následne rozhoduje vo veci samej. Dochádza tak k menšiemu počtu nesprávnych interpretácií, ako keď dieťa vyjadruje svoj názor opatrovníkovi alebo znalcovi, ktorý ho potom "prekladá" súdu. Súd tak môže interpretovať informácie poskytnuté znalcom alebo opatrovníkom inak, ako ich zamýšľalo dieťa.
Ak súd nariadi výsluch maloletého pred súdom, môže sa vykonať bez prítomnosti rodičov, ich zákonných zástupcov alebo iných osôb, ak sa súd domnieva, že ich prítomnosť by mohla ovplyvniť výpoveď maloletého, ktorý by nemusel vyjadriť svoj pravdivý názor. Súd tiež nie je povinný vypočuť dieťa v súdnej sieni, pretože môže zvoliť menej formálne prostredie, ktorým môže byť napríklad kancelária sudcu. Sudca môže dieťa navštíviť aj v známom prostredí, napríklad v škole. Tieto opatrenia okrem iného umožňujú, aby bol výsluch pre dieťa menej zaťažujúci. Sudca by mal tiež viesť celý pohovor s dieťaťom nie ako konfrontačný rozhovor, ale skôr ako neformálnu diskusiu o danej téme. Určite nie je žiaduce, aby dieťa počas pohovoru stálo "za plotom" a bálo sa hovoriť. Dieťa však môže mať počas pohovoru pri sebe dôverníka, ktorý nie je jeho zákonným zástupcom, ak o to požiada. Prítomnosť takéhoto dôverníka môže súd vylúčiť len vtedy, ak by sa tým zmaril účel výsluchu. Dieťa musí rozumieť tomu, na čo sa ho sudca pýta, čo by mal sudca zabezpečiť.
Osobne sa najčastejšie stretávame s praxou súdov, keď sudca pošle rodičov a ich zákonných zástupcov na chodbu súdu, odoberie im rúcho a dieťa vypočúva v súdnej sieni len za prítomnosti opatrovníka.
Uplatňovanie práva maloletého dieťaťa byť vypočuté by sa však nemalo zameriavať len na samotný výsluch. Naopak, malo by sa vykonať nasledujúcich 5 krokov. Príprava, samotné vypočutie, posúdenie spôsobilosti dieťaťa, informovanie dieťaťa o tom, že sa venuje pozornosť jeho názorom a opravným prostriedkom. Príprava by mala okrem iného spočívať v informovaní dieťaťa o jeho práve podať výpoveď, ako je uvedené vyššie, pričom by mala zahŕňať informáciu, že dieťa nemusí podať výpoveď, ak si to neželá. Dôležité je tiež informovať dieťa o tom, aký vplyv bude mať jeho vyhlásenie na výsledok konania.
Pokiaľ ide o samotný priebeh výsluchu, ústavný súd uviedol, že nie je možné klásť len priame, stručné otázky, ale je potrebné komplexne preskúmať želania dieťaťa prostredníctvom série nepriamych otázok.11 Tento postup je o to dôležitejší v prípade mladších detí.
Vzhľadom na vyššie uvedený záver ústavného súdu, že nie je potrebné vyhotoviť zápisnicu o výsluchu maloletého, je akákoľvek obrana ostatných účastníkov konania proti prípadným rozporom v rozhodnutí a názoru dieťaťa znemožnená. Rodičia a ostatní účastníci konania sú tak odkázaní len na to, čo im povie súd, pričom spravidla ide len o zhrnutie toho, čo maloletý vypovedal.
Pri rozhodovaní vo veci samej súd zohľadní názory dieťaťa, najmä vzhľadom na jeho vek. Vo všeobecnosti platí, že čím je dieťa staršie, tým väčšiu váhu súd prikladá jeho názoru a názor maloletých blížiacich sa k plnoletosti nemožno ignorovať.12 Tieto závery samozrejme neznamenajú, že by sa názor malého dieťaťa nebral do úvahy. Názoru dieťaťa musí súd priznať náležitú váhu. Názor dieťaťa však nemožno do rozhodnutia zahrnúť bez ďalšieho zohľadnenia, t. j. rozhodnutie nemôže byť založené len na želaní dieťaťa. Naopak, súd musí starostlivo a komplexne vyhodnotiť všetky predložené dôkazy a zvážiť ich z hľadiska najlepšieho záujmu dieťaťa.13
Dieťa by malo byť informované aj o výsledku konania a malo by mu byť oznámené, ako boli zohľadnené jeho názory. Len tak môže mať legitímny prístup k opravným prostriedkom.14
Mgr. Lucie Jindrová, advokátsky koncipient
1. Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 18. 10. 2021, sp. zn. II. ÚS 1845/21
2. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 15. novembra 2023, sp. zn. III ÚS 1068/22.
3. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 9. januára 2018, sp. zn. IV ÚS 3749/17.
4. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 15. novembra 2023, sp. zn. III ÚS 1068/22.
5. Uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 20. júna 2023, sp. zn. I. ÚS 1096/23
6. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 28. februára 2018, sp. zn. II. ÚS 2866/17.
7. Nález Ústavného súdu Českej republiky zo 7. septembra 2023, sp. zn. II ÚS 1192/22.
8. PAVLÁT, Josef, MATOUŠEK, Oldřich. Znalecké posudky v oblasti opatrovníctva - odporúčania, námietky, úskalia. Čes a slovenská psychiatria 2016; 112(2).
9. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 28. februára 2018, sp. zn. II. ÚS 2866/17.
10. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 8. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 725/18.
11. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 18. decembra 2014, sp. zn. I. ÚS 1708/14.
12. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 15. augusta 2022, sp. zn. II ÚS 1626/22.
13. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 15. augusta 2022, sp. zn. II ÚS 1626/22.
14. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 8. októbra 2018, sp. zn. II. ÚS 725/18.
